Ako dieťa neobliekala do šatočiek bábiky, ale samú seba. „Moja babka mala plné skrine látok, s ktorými som sa dokázala hrať dlhé hodiny. Vyberala som jej látky a špendlila ich na seba,“ smeje sa dnes Katarína Cenigová. Určite aj preto, že sa narodila v meste, ku ktorému vždy patrila móda a odevný priemysel.
V Púchove vznikla Prvá slovenská továreň odevov už v roku 1939. Po vojne tam podľa vzoru Tomáša Baťu založili Rolného školu práce, kde remeslu učili krajčírov a krajčírky. „Môj dedo bol prvým z učňov, keď tam otvorili odevníctvo. Vyučil sa za aranžéra výkladov, to znamená, že musel vedieť aj šiť niektoré veci. Keď vznikla Makyta Púchov – prešli pod nich,“ vysvetľuje Katka Cenigová.
V Makyte Púchov pracovala jej babka, aj mama, ale šiť ju naučil dedko. To až neskôr. Makytu Púchov spoznala inak, v šiestich rokoch sa stala modelkou, v časoch socializmu takmer profesionálnou.
Modelka od prvej triedy
„Keď som bola prváčka, prišli do školy dve návrhárky a hľadali dievčatá na predvádzanie. Sestra bola vysoká na 12 rokov, ale mňa zobrali a robila som modelku od šiestich rokov, až kým som sa nevydala,“ hovorí Katka Cenigová. Každý deň po škole nechodila na krúžky, ale do Makyty do modelovej dielne. „Najprv ma dali k návrhárke, potom ku konštruktérkam, ktoré výpočtovo urobili strih a ten sa ručne nakreslil. Ďalšia pani len strihala a ukladala strih na látku a potom to celé urobila krajčírka. Za týždeň na mňa museli ušiť 5 až 10 modelov,“ vraví.
Šilo sa každý deň v týždni, aby sa raz za štvrťrok navrhnuté modely ponúkali firmám z celého Československa. Modelky od 6 do 18 rokov predvádzali modely a podľa čísla, ktoré v ruke držali, si ich veľké firmy ako bol vtedy Prior, objednávali v tisíckach kusov. Pre Katku to znamenalo, že ten týždeň nechodila do školy, ale išla do Bratislavy alebo do Brna na výstavu. Predvádzala nielen pre Makytu, ale aj napríklad pre Severku v Prešove, ktorá vlastnú detskú modelku nemala. „Zaplatili mi za to. Platili mi aj krásne hotely, večere, mala som diéty,“ spomína. Bola však hlavne dieťa, ktoré boleli nohy, keď každý deň predvádzala desiatky modelov.
Na bilborde pred školou
V škole jej deti často dali pocítiť, že má iný život ako oni. „Chvíľu som sa za to, že som modelka hanbila. Pre mňa to bola šikana ako sa ku mne správali. Najhoršie pre mňa bolo, keď riaditeľ v školskom rozhlase vyhlásil, aby som si zobrala všetky svoje sponky a prišla do riaditeľne, že o mne prišli robiť článok z aktualít,“ spomína Katka Cenigová, ktorej fotografia vtedy visela na veternom bilborde pred školou.
Ako modelka strávila pri krajčírkach dlhé hodiny. Sledovala a pozorovala, dedko ju v siedmom ročníku naučil ako si môže model ušiť aj sama. „Naučil ma stehovanie stehovkou, ešte aj dnes mojím krajčírkam poviem, že to musia urobiť najprv stehovkou,“ hovorí. To už bola v škole populárna, jej spolužiačky chceli, aby im niečo pekné ušila.
Móda po revolúcii
Odevná priemyslovka v Púchove bola pre ňu jasnou voľbou. Po škole nastúpila do Sipox Styl Mode podnikataľa Jozeja Majského. Stále ako modelkoa, ale už pracovala aj na vývoji: navrhovala a šila. „Prví sme vtedy mali počítač, kde sa programovali strihy, k nám sa chodili učiť z Bratislavy,“ spomína.
Po revolúcii sa trendy v móde menili rýchlo. Ľudia si začali veci kupovať v second handoch alebo lacných v čínskych obchodoch. Výber bol veľký, ale kvalita šla dole, rozhodovala cena. Mnohé krajčírky zistili, že viac zarobia ako sekretárky. Z ročníka na odevnej priemyslovke sa dnes odevom venuje iba ona sama. Podľa údajov Štatistického úradu SR pracovalo na začiatku roka 2000 v odevnom odvetví viac ako 73 300 ľudí, o rok neskôr už iba 36 400.
Keď sa vydala, presťahoval sa do Bratislavy, porodila dcéru a syna. V dome si otvorila požičovňu spoločenských šiat, ale stále viac zákazníčok chcelo šaty na bežné nosenie. „Občas som si povedala, že sa ženy obliekajú horšie ako naše mamy v Makyte. Majú veľký výber, ale chýba často vkus tie veci správne zladiť,“ vraví.
Od šiat po doplnky
Prvú prehliadku urobila, keď mal syn dva mesiace a ona 25 rokov. Zajtra budú šaty predvádzať klientky jej módneho salóna Eleganta, ktorý založila pred desiatimi rokmi. „Vždy som chcela salón, kde by ma obliekli celú – od šiat až po doplnky. Za socializmu to nefungovalo, keď vyšli naše mamy z Makyty boli oblečené veľmi pekne, ale takmer všetky rovnako,“ hovorí. Dnes vlastní módny salón, kde nemá otváracie hodiny, lebo každá zákazníčka dostane vlastný termín a individuálny prístup.
Najčastejšie k nej chodia ženy okolo štyridsiatky. „Riešia hlavne hmotnosť, plnšie boky, stehná a brušká. Aj preto často prídu v čiernej, ktorá zoštíhľuje, vtedy viem, že sa necítia komfortne. Čierna farba má byť doplnok a tvoriť tretinu tela, teda nohavice alebo sukňu. Často odporúčam ženám nebáť sa farieb. Keď sú farebné, cítia sa lepšie a sebavedomejšie,“ hovorí Katka Cenigová.
„Nevnucujem im môj štýl, ani nechcem ženy meniť, zisťujem, čo sa im páči a v čom by sa cítili dobre. Každá žena je pekná a každej sa šije individuálne, do toho, čo ušijeme ovplyvňujú aj ony, preto sa nenazývam návrhárkou, sú to naše spoločné výtvory,“ vraví.