Keď jej starí rodičia emigrovali v roku 1967 do Kanady, všetko im v socialistickom Československu zabavili. “Mohli sme si nechať len starý šlapací šijací stroj po babke,” spomína si Jana Szokolayová. Nadaná stredoškoláčka vtedy nevnímala, ako veľmi jej toto dedičstvo zmení život.
Na gymnáziu začala šiť na stroji podľa strihov z legendárnej Burdy. “Chodila som na matematické olympiády a aby som sa na nich mohla pripravovať, mala som individuálny plán. Takmer vôbec som nechodila do školy. A keďže som sa doma celkom nudila, šila som pre profesorky,” smeje sa Jana, keď spomína, ako vlastne začala v socialistických časoch podnikať.
Šila zo sypkoviny, lebo žiadne kvalitné látky vtedy neboli, rovnako ako nebol výber v obchodoch. Pre jej klientky, ktoré mali pár kíl navyše, už vôbec nie. “Zarábala som viac ako moji rodičia,” dodáva Jana, ktorá mala v tom čase 16 rokov.
Kreatívna činnosť ju veľmi bavila a tak chcela študovať módny dizajn, ale ten bol len v českom Olomouci. “Ja som bola dosť naviazaná na rodinu, nevedela som si predstaviť, že odídem. Tak som šla na architektúru – na scénografiu a divadelný kostým,” hovorí Jana Szokolayová.
November 1989 a pád socializmu ju zastihli na vysokej škole. A s ním aj možnosti študovať niekoľko semesterov v zahraničí. “Ja som ovládala jazyky – nemčinu a taliančinu. Takže som najprv šla na dva semestre na architektúru do Benátok a potom na dva semestre do Viedne na architektúru. To bola ako naša VŠVU. V tom roku bola hosťujúcou profesorkou svetoznáma návrhárka Vivienne Westwood. Môjho spolužiaka si vzala za muža, aj vďaka tomu som sa spolupodieľala na jej prehliadke v Prahe na Hrade (v roku 2006) a neskôr v bratislavskej Redute,” hovorí Szokolayová.
Vo Viedni na vysokej škole zažila študentka z bývalého socialistického bloku aj iný kultúrny šok. “Hneď na prvej hodine sme mali nakresliť pánsky akt. Spolužiak sa vyzliekol a pózoval. Všetko som mala nakreslené, len nie tie najintímnejšie miesta. Pochádzala som z rodiny, kde sme babkám ešte onikali, nahota v domácnosti neexistovala,” vysvetľuje Jana Szokolayová, akými zmenami prechádzala.
Ďalšia zmena, na ktorú nebola pripravená, ju čakala v New Yorku, kde po štúdiu dostala miesto architektky. “Bol tam na mňa príliš veľký tlak na výkon a kariérny boj. Nevidela som dôvod, aby som robila 16 hodín denne a spala len pár hodín. Na to som nebola zvyknutá, ani pripravená,” vysvetľuje, prečo sa po krátkej dobe vrátila do Viedne.
Hoci pracovala ako architekta, stále šila a pohybovala sa v módnom priemysle. Módny dom Alizé ju najprv oslovil, či by im nenavrhla pracovné uniformy. Čoskoro jej ponúkli, aby pre nich nakupovala svetoznáme značky, ktoré ešte v tej dobe neboli na Slovensku.
Značky GUCCI i Versace priniesla na Slovensko
Pustila sa do ťažkej misie a presvedčila slávne značky, aby prišli na neznámy slovenský trh. “Keď som prišla do Dolce and Gabbana a povedala, že som z Bratislavy, tak sa mi vysmiali. Do Armaniho som chodila 2 roky, než som ich presvedčila, aby sme ich mohli predávať Bratislave. Pre nich je totiž najhoršie, ak po roku skončia na nejakom trhu – sú veľmi opatrní,” spomína si Jana Szokolayová, ktorá za Alizé rokovala z pozície obchodnej riaditeľky.
Pomohla jej taliančina a veľká výdrž. “Stále som bola v zahraničí, vyberala modely pre ženy, mužov i deti. Musela som rozmýšľať nie, čo sa páči mne, ale čo sa bude páčiť zákazníčkam,” hovorí. Nemala takmer žiadny osobný život – týždne na hoteli, celé dni fungovala v cudzom jazyku a tvrdom prostredí módy, rodinu mala viac na telefóne.
V Alizé pracovala 16 rokov a na Slovensko priniesla značky ako GUCCI, Versace, či Gianfranco Ferré. Hoci ju robota nesmierne bavila, vyhorela.
“S bratom, ktorý prežíval rovnakú krízu, sme išli spolu na mesiac do Indie,” hovorí Jana Szokolayová. A výsledok? Po mesiaci si priniesla 7 Indov, otvorila s nimi indickú reštauráciu a rozviedla sa. Mala 41 rokov a dve školopovinné deti, ktoré bývali s ňou, pretože ani deti, ani otec nechceli striedavú starostlivosť.
Indická reštaurácia a i dve kaviarne, ktoré otvorila, počas covidu skrachovali. Musela predať dom na Kolibe, aby vedela prevádzky dotovať, ale nestačilo to. Covid trval príliš dlho. A tak sa naplno vrátila k móde.
Jana Szokolayová má vlastnú značku
Ešte pred covidom, v roku 2018, založila značku Adoree. “Je to od anglického – milovaný, zbožňovaný, aj voňavka so srdiečkom má taký názov. Tú emóciu chcem preniesť aj na modely športovej módy, ktoré vyrábam,” hovorí Jana Szokolayová.
Tak ako počas šitia na gymnáziu, aj teraz myslí pri návrhoch na plnoštíhle ženy, ktoré majú problém nájsť v obchodoch niečo pekné na svoju veľkosť.
“Mám kamarátku, ktorá má dva rezorty na Srí Lanke a robí inštruktorku hormonálnej jógy – jej klientky boli nešťastné, že nemajú v čom cvičiť, lebo všade sa predávajú len legíny – a keď aj nájdu širšie nohavice, tak sú len jednofarebné,” vysvetľuje Jana.
A tak začala navrhovať pre nich – nohavice i topy na cvičenie z pestrofarebných kvalitných látok, ktoré si namaľovala. “Máme dva strihy, ktoré mali taký úspech, že ich ženy využívajú aj do práce a na voľný čas. Sú z bambusovej bavlny a viskózy, príjemné, vzdušné, farebné, tiež máme kolekciu teplákov, kde kombinujeme viskozu s čipkou a hodvábom, vďaka čomu sa nevytláčaju kolená,” vysvetľuje Jana, ktorá už na leto pripravuje kolekciu šiat z ľanu. Všetko do veľkosti 48.
Adoree je značka, ktorá vyznáva ekologické hodnoty. “Sme eshop, nemáme žiadne sklady, netvoríme odpad, šije sa, až keď sa objedná. A zo zbytkov robíme doplnky ako darčeky pre ženy – gumičky, šatky pre psov, snažíme sa všetko využiť,” vysvetľuje Jana Szokolayová.
O svojom živote, úspechoch i pádoch hovorí s veľkou energiou a úsmevom, zo všetkého si berie láskavé ponaučenie. “V živote nič neľutujem, ani pády, ani manželstvo, ani rozvod,” dodáva Jana Szokolayová.
Autorka: Miriam Zsilleová